Hádam neexistuje tragickejší a zároveň komickejší pocit, ako keď si človek uvedomí, že v „novom“ svete žije medzi poloľuďmi-polostrojmi. Nadviazať kontakt s bytosťami, ktoré čochvíľa žasnú nad stavbou lopaty, je nemožné, akýkoľvek pokus o komunikáciu zlyháva. Hoci literatúra odjakživa pertraktuje ľudskú hlúposť, práve tragicko-komickým spôsobom, pretože zdravý rozum musí v takom prípade ustúpiť absurdnému mysleniu, správaniu a konaniu, Fajčákova brilantná miniatúra s prísnou kompozíciou poskytuje interpretačný priestor, nad ktorého dôsledkami sa nedá mávnuť rukou. Hrdina Adam stojí akoby pred dilemou: zutekať na opustený ostrov, alebo žiť v lone takzvanej civilizácie? Z jeho ironického podtónu sa možno dovtípiť, že keď sa zabáva v anonymnom dave, isto duchom, odniekiaľ z kúta, pozoruje sám seba a vraví si: to nie som ja, hrám divadlo, aby som sa vám prispôsobil. Veru, „starý“ svet sa aj tak nedá vykoreniť, ani snahou splynúť s obmedzenou spoločnosťou. Adam napokon volí vlastnú prirodzenosť. Nejde o podozrivé a abstraktné vnuknutie, vďaka ktorému sa niekto premení na kňaza, ale o presvedčivý stimul od samého Chopina. Umenie skutočne obracia život naruby, človeku dáva možnosť zmeniť svet.
Radovan Brenkus
Minúta klavíra
Sú dva typy mužov. Tričkári a košieľkari. Prví sú uvoľnení, liberálni, žijú pre každý deň. Košieľkari, zahĺbení do svojich myšlienok, sú pomerne negativistickí, ich konzervativizmus je spoločensky prijateľný. Samozrejme, v závislosti od povahy a okolností sa jedni môžu stať druhými.
Adam bol košieľkar. S radosťou zaznamenával miesta, ktoré vymazal alebo ešte len vymaže ľudský pokrok – kiná, kde sa počas premietania fajčilo, hodinové hotely, videopožičovne VHS kaziet či tržnice s čerstvými reďkovkami. Čo sa týka žien, miloval pankáčky bez pirsingov a tetovania, v peknom obyčajnom tričku, s čínskymi trampkami na nohách. Rád sa im pozeral do očí. Hľadal v nich záblesk, okamih, v ktorom sa ich pohľady pretnú. Okamih živočíšnej lásky. Okamih, čo vraví: áno, s tebou to azda pôjde, asi máme veľa spoločného, na narodeniny by sme si darovali dobré knihy z antikvariátu a istú chvíľu by sme mohli byť šťastní.
Pod vplyvom udalostí a okolia sa Adam zmenil na tričkára. Počúval inú hudbu, zmenil životný štýl. Živočíšnu lásku hľadal u vyfintených hlupaniach s krátkymi sukňami a ešte kratšou pamäťou. Priateľom zo žartu vravieval, že večer chodí na pivo s mimozemšťanmi.
– A o čom sa s nimi bavíš? – opýtali sa ho.
– No predsa o filmoch Stanleyho Kubricka a babách na Plute s pervitínovými zreničkami! – odpovedal im.
Ale...
Stratil sa v cudzom meste. Nestihol sa s ním poriadne oboznámiť, bol tu len mesiac. Hoci bol sparný, slnečný deň, kráčal zvláštnou ulicou, zahalenou prítmím. Prechádzal dlhou alejou rozkvitnutých čerešní, popri secesných domoch s opadanou omietkou. Jeden z nich bol obrastený brečtanom. Nádherná, zabudnutá vilka. Ozýval sa z nej klavír. Chopin, spomenul si. Zastal a počúval.
Keď sa vrátil domov, to miesto si zaznačil do svojho zoznamu.
A navždy zanevrel na tričká.