Edita HilgartováAutorka je pôvodom z Trebišova, básne publikuje časopisecky. Má zmysel pre experimentálne polohy poézie a pre ňu typické excesy: „Priznaj,/ že sa nezmestím/ do tvojich rozpočtov./ Trčia mi z nich/ nohy.“ Nechýbajú jej nápadité postrehy: „Mám taký pocit,/ že sa každé ráno/ prebúdzam/ v niekom/ inom.“ Pre básne je príznačný princíp dvojvrstevnosti, ktorý sa stáva zdrojom napätia. Poetka poctivo stvárňuje svoj postoj k modelu citlivej a krutej ženy. Váha, konfrontuje sa sama so sebou, v citovom zlome vie byť chladne vyvážená. Pri komplexnom pohľade texty zaznamenávajú posolstvá dnešnej modernej ženy zmietanej dobou, výzvu a úsilie o vlastnú očistu. Autorka nezabúda stmeľovať svoje postrehy do celistvosti náhľadov na svet. Sužuje sa úsilím osloviť toho druhého. A pritom neustále čaká, aby podnet vyšiel z druhej strany. Všetko sa tu obmedzuje akoby na jemné dotyky. Hľadanie lásky nemá iba charakter analytického postoja k ľúbostnému citu medzi mužom a ženou. Láska ako primárny cit sa miestami mení na lásku ako všeobecný princíp, na zmysel hľadania. V textoch sa prelínajú rôzne vrstvy ženskej subjektivity. Téma obyčajnosti a všednosti. V jej ponímaní sa za každodennosťou skrýva životná neistota, nestálosť vecí a vzťahov. V básňach Hilgartová odhaľuje vlastnú senzitívnosť (výbušnosť, prudkosť, netrpezlivosť), čím sa zároveň konfrontuje so zažitými kultúrnymi normami ženského správania, so sociálne konštruovanou definíciou ženskosti. Stabilné miesto tu majú smútok, zmätok a pochybnosti, tematizuje sa osamelosť a skrytá túžba po šťastí. Percipient však vycíti hľadanie cesty k harmónii.
Richard Kitta

niekde medzi...

Poštval
na mňa
všetky vône,
slovom
šteklil
do ucha.
Potom
som
spadla
z oblakov
a prebrala sa
na balkóne.

OUT

nalepená v okne
podrobne
prekutrávam nebo

nik po mňa neposlal
balón
lietadlo
ba ani čajku

hlavou
mi šumí
vodopád bláznov
čo včera odišli

Skôr ako zaspím

potichu
vešiam
ustrihnuté krídla

odkladám
polámané sny

a potom
každé ráno
lepím nové pierko