Aj Pavol Hudák sa usmieva z modra nevädzí

V utorok 18. januára nás náhle, nečakane a navždy opustil Pavol Hudák, kolega a priateľ, básnik, ktorý nezabudol, že krása spočíva v jednoduchosti. Hoci oficiálnymi literárnymi kruhmi bol nepovšimnutý, pre mnohých zostane najoriginálnejším a najpozoruhodnejším zjavom slovenskej poézie na prelome storočí. Ako jeden z mála tvoril tak, ako žil. Jeho tvorba sa vlastne nikdy nedala oddeliť od všetkého, čo prežíval, od spôsobu, ako hodnotil svet. Bol človekom, ktorému nechýbala predovšetkým ľudskosť. Srdce tohto básnika a neopísateľné čaro v jeho veršoch sú jedno a to isté bez toho, aby poézia musela stratiť črtu univerzálnosti. Preto Hudákove básne budú vždy oslovovať nové generácie.

V roku 2011 mal autor absolvovať literárne turné po poľských knižniciach a to s výberovým opusom Povraz v dome obesenca, ktorý sa momentálne prekladá do poľštiny. Aj keď nám jeho prítomnosť na prezentáciách knižného prekladu bude chýbať, sme presvedčení, že sa nesmieme vzdať tejto propagácie významnej osobnosti v zahraničí. Dielo, v ktorom Pavol Hudák žije s nami naďalej, si to jednoducho zaslúži. Veru, život musí pokračovať, tak by si to iste želal aj autor. Akoby podľa krátkeho príbehu Anthonyho de Mella o Majstrovi, ktorý pri ohni hral so žiakmi karty. Keď sa Majster opýtal, čo by urobili, keby v tej chvíli zomrel, mlčali. Jeden zo žiakov sa odvážil opýtať: „Majstre, a čo by sme mali urobiť?" A on im odpovedal: „Odpratať telo a hrať ďalej." Drahý priateľ, určite sa zhora usmievaš, tak ako Pavol Suržin.

 

© 2006 – 2017, Pectus - knihy pre náročných čitateľov. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené Pectusom.