Najstaršou formou starojaponskej poézie je tanka. Od nej je odvodené haiku aj renga. Ako synonymum pre názov tanka sa používa výraz waka; vznikol z potreby odlíšiť japonskú a čínsku poéziu, ktorá isté obdobie dominovala. Charakteristickou črtou klasickej japonskej poézie je jednoduchá dojemnosť. Symbolom sú najmä jarné čerešňové kvety, kvapky rosy rozptýlené vetrom, naliehavé kvílenie divého jeleňa v hore, blednúci karmín padajúcich javorových listov v jeseni, zvláštny smútok kukučky ozývajúcej sa pri mesačnom svite a osamelosť pustovníka v horskej samote.
Antológia Ogura hjaku-nin-isšu je najznámejším básnickým dielom stredovekého Japonska. Zostavil ju v r. 1235 básnik, učenec a kaligraf Teika Fudžiwara. Ogura (v súčasnosti Arašijama) je dvetisíc metrov vysoká hora v prefektúre Nagano na ostrove Honšu. Po stáročia bola spájaná s literárnou tradíciou. V ére Heian (794 – 1185) získala epiteton Hora básnikov. Dvorní poeti ospevovali jej krásu a zvečnená zostala práve vďaka tejto antológii, ktorá zahŕňa verše autorov od 7. do 13. storočia. Spomína sa aj v súvislosti s nesmrteľným básnikom – mníchom menom Saigjó, ktorý si svoju prvú pustovňu postavil na jej úpätí. Zdá sa, že mýtická hora Ogura bola po celé generácie inšpiráciou pre mnohých poetov. Autormi veršov v antológii sú cisári, šľachtici, úradníci, mnísi, dvorné dámy, komorné. V básňach sa odráža svojské chápanie prírody, zvykov a medziľudských vzťahov.

Zo sto básní 79 napísali muži, 21 ženy. Napriek ich nevýznamnému spoločenskému postaveniu v ére Heian (manželka toho a toho) v poetickej tvorbe dostávali šancu uplatniť svoj talent na rôznych súťažiach organizovaných cisárskym dvorom. Mnohé z nich predstavujú prvé ženské autorky v dejinách. Ide predovšetkým o pani Murasaki, ktorá napísala Príbeh o Gendžim, alebo pani Sei Šónagon, autorku Vankúšového denníka. Výrazný vplyv na ranú japonskú spoločnosť (najmä prostredníctvom písma) mala čínska vzdelanosť a indický budhizmus. To všetko sa časom pretavilo do veľmi osobitej kultúry, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou nezameniteľnej japonskej mentality. Stará japonská poézia sa zapisovala zjednodušenými znakmi kana, zvanými aj onnade – ženská ruka. Súčasné japonské písmo je kombináciou zložitých znakov kandži a slabičnej abecedy hiragana. Aj preto som siahol po anglickej verzii s prihliadnutím na japonský originál. Vzorom mi bol preklad Williama N. Portera z r. 1909 A hundred verses from old Japan. Text o autoroch a poznámky som čerpal z viacerých zdrojov. Niektoré boli skúpe, iné dosť obšírne (rodinné a iné vzťahy, tvorba). Informácie vo väčšom rozsahu sa mi zdajú z pohľadu slovenského čitateľa zbytočné. Preto uvádzam len tie podstatné.
Najdôležitejšia je poézia a jej posolstvo. Sinojaponská súčasť názvu antológie hjaku-nin-isšu je prozaická: básne od sto osôb. Dlho som hľadal poetickejšie pomenovanie celej zbierky. Napokon sa zrodili Stopy stratených snov; všetky tri slová sa začínajú na „s“ a prvá slabika spontánne vyjadruje aj číslovku sto. V japončine sa mená píšu v poradí priezvisko a krstné meno; v slovenčine ich uvádzam podľa nášho úzu. Básnická forma tanka pozostáva z 31 slabík v piatich veršoch bez rýmov: 5-7-5-7-7. Rozhodol som sa zachovať túto metriku s rýmami ABCBC.

Marián Šidlík