Až po naše časy ostalo záhadou, čomu vďačia práve strašidelné príbehy za svoj pretrvávajúci úspech. Sprvu šírené najmä ústnym podaním čoskoro prenikli do sfér, kde sa na serióznosť kladie zvláštny, ak nie bezvýhradný dôraz. Vo svetovej literatúre sa nenájde vari tvorca, ktorý by aspoň ojedinele nezabrúsil aj týmto smerom.
Priveľké bolo pokušenie zahrávať sa s tajomnom či priamo s hrôzou, ostatne, nie neopodstatnene považujeme strach za najmocnejší z pocitov. Dnešný človek reaguje tak na triezvosť svojho jestvovania. Odľudštená civilizácia by rada bez zvyšku vyložila skutočnosť, vylúčila z nej i tušenie toho, čo sa vymyká neprestajne analyzujúcemu rozumu. Šancu, ešte zriedkavejšie perspektívu poskytuje zriedka, častejšie vyvoláva úzkosť.

Na prahu novoveku, keď človek údajne žil v harmonickom vzťahu s prírodou, dá sa fascinácia jej odvrátenou stranou vysvetliť azda obmedzenými možnosťami preniknúť do jej záhad. Mesmerizmus a „prirodzený magnetizmus“ ako pokus vysvetliť isté nepochopiteľné úkazy pokladali jedni za šarlatánstvo, iní za dôkaz nadprirodzenej podstaty duševných javov. Hypnóza zvádzala k ďalekosiahlym, neopodstatneným špekuláciám, zatiaľ čo prírodné vedy podnikali prvé kroky vo výskume psyché. Tá poskytuje naďalej vďačný priestor pre snovanie hrôzy a na svojej záhadnosti nestratila ani tým, že sme medzičasom všeličo z jej tajomstiev rozlúštili.
Strašidelné príbehy od nemeckých autorov, dostatočne známych i takých, čo vychádzajú v slovenčine prvý raz, novely, poviedky alebo anekdoty, ktoré vznikli v čase od osvietenstva po prah prvej svetovej vojny, nechcú konkurovať svojim novodobým pendantom, vari ani naháňať zimomriavky, skôr sugestívne evokujú priepastnosť ľudskej psychiky. Záhada sa vynorí uprostred všednodennosti, jej nositeľ prichádza ako posol vyššej moci, aby v dobrom či zlom ovplyvňoval ľudský osud. Pravda, nielen v Nemecku klasické strašidlá medzičasom vymreli. V konfrontácii s tým, ako rafinovane sa človek usiluje o sebazáhubu, o to, aby svojmu druhu sťažil šancu pretrvať v zamorenom prostredí, ani im iné neostalo.
Autor ťaží z rozporu medzi tým, čo poznáme, a jeho nečakanými dôsledkami. Keďže neprezradí všetko, ostáva na nás, či si záhadu vysvetlíme racionálne alebo ako zásah síl, ktoré sa vymykajú nášmu a či skôr dobovému poznaniu.
Väčšina sa dozaista prikloní k druhej možnosti. Ak nám pritom naskočí husia koža, iste sa jej – najmä v dôvernom prostredí, povedzme v bezpečí domova – nebudeme brániť.

Ľudovít Petraško

V knihe Mŕtvy hosť sa nachádza trinásť tajomných príbehov z nemeckej klasiky, tieto príbehy sú od nasledujúcich autorov:

1. MUSÄUS, Johann Karl August, 1735-1787, osvietenský autor satirických moralít, povolaním gymnaziálny profesor. Písal romány, zbieral rozprávky ešte pred bratmi Grimmovcami. Svojím dielom pripravoval – hoci v skromnej miere, úmernej svojmu talentu – éru klasickej meštianskej literatúry.
J. K. A. Musäus: Volksmärchen der Deutschen. Verlag Neues Leben, Berlin 1987, s. 52-87
2. GOETHE, Johann Wolfgang, 1749-1832, spisovateľ, teoretik umenia, autor filozofických a prírodovedných štúdií, ale aj štátnik, najvýznamnejší predstaviteľ klasicizmu v nemeckej literatúre, univerzálna osobnosť svetovej kultúry. Z jeho rozsiahleho a rozmanitého diela sú najznámejšie romány Utrpenie mladého Werthera, Učňovské roky Viliama Majstra, Výberové príbuzenstvá, básnická skladba Faust, drámy Ifigénia v Tauride, Egmont, Tasso, Goetz z Berlichingenu, z lyriky Západo-východný díván.
J. W. Goethe: Novellen. Verlag Philipp Reclam jun., Leipzig 1982, s. 46-48
3. HEBEL, Johann Peter, 1760-1826, autor poviedok a básnik. Ako riaditeľ gymnázia v Karlsruhe vydával kalendár Porýnsky domáci priateľ, kde vyšlo veľa jeho kratších príbehov, písaných v duchu ľudového realizmu a kresťanskej morálky. Spolu s H. von Kleistom zakladateľ anekdoty v nemeckej literatúre.
Merkwürdige Gespenstergeschichte, in: Die Toten sind unersättlich. Aufbau-Verlag Berlin und Weimar 1986, s. 5-8
4. ZSCHOKKE, Heinrich, 1771-1848. Ako súkromný docent filozofie opustil Prusko a väčšinu života strávil vo Švajčiarsku. Písal filozofické a štátoprávne spisy, diela z histórie Švajčiarska, drámy, vydával časopisy, popularitu si získali jeho príbehy určené širokým ľudovým vrstvám.
Heinrich Zschokke: Der tote Gast. Aufbau-Verlag Berlin und Weimar 1984, s. 195-222
5. APEL, Johann August, 1771-1816. Spisovateľ a metrik, občianskym povolaním právnik, neskôr radca. Písal drámy v klasicistickom štýle, väčší úspech však dosiahol strašidelnými príbehmi. Jeden z nich sa stal podkladom pre libreto opery Carla Mariu von Webera Čarostrelec.
Der Totentanz, in: Die Toten sind unersättlich, c.d., s. 13-22
6. KLEIST, Heinrich von, 1777-1811, významný spisovateľ v období medzi klasikou a romantikou. Pôvodne dôstojník, neskôr študoval filozofiu, fyziku, matematiku a kameralistiku. Najznámejšie diela: Rozbitý džbán, Katka z Heilbronnu (drámy), Michael Kohlhaas (novela).
Das Bettelweib von Locarno, in: die Toten sind unersättlich, c.d., s. 9-12
7. TIECK, Ludwig, 1773-1853, jeden z najvýznamnejších autorov raného romantizmu v Nemecku. Písal rozprávky, poéziu, novely, romány, drámy, literárnoteoretické štúdie, prekladal Shakespearea a Cervantesa.
Abendgespräche, in: Ludwig Tieck: Die Gesellschaft auf dem Lande. Aufbau-Verlag Berlin und Weimar 1983, s. 213-250 (krátené)
8. HOFFMANN, Ernst Theodor Amadeus, 1776-1822, univerzálna umelecká osobnosť nemeckého neskorého romantizmu (spisovateľ, hudobník, skladateľ, dirigent, maliar). Jeho poviedky, novely a rozprávky znamenajú prechod od romantiky k novému spôsobu rozprávania, väčšmi obrátenému ku skutočnosti. Najznámejšie prózy: rozprávkové novely Zlatý hrniec, Malý Zaches zvaný Rumelka, detektívna novela Slečna zo Scuderi, rozprávka Luskáčik.
Der Magnetiseur, in: E. T. A. Hoffmann, Der Magnetiseur, Aufbau-Verlag Berlin und Weimar 1987, s. 5-48
9. GERSTÄCKER, Friedrich, 1816-1872, populárny autor cestopisov a napínavých dobrodružných románov, reportáží a poviedok s exotickou tematikou. Na cestách po Severnej i Južnej Amerike zbieral poznatky pre rozsiahle epopeje o zápase prostých Američanov s prírodou, o bezprávnom postavení nových osídlencov.
Gelmershausen, in: Die Toten sind unersättlich, c.d., s. 87‑116
10. STORM, Theodor, 1817-1888, významný novelista a básnik, povolaním právnik. Svojou tvorbou značne ovplyvnil literatúru na prelome storočia. Novely, napr. Jazdec na bielom koni, Včelie jazero, Pavol komediant, rozprávka Dažďová víla, sú často ladené ako spomienka, bohaté na významové odtienky sa zároveň vyznačujú prísnou výstavbou.
Bulemanns Haus, in: Bulemanns Haus und andere Geschichten, Der Kinderbuchverlag Berlin, 1985, s. 76-105
11. SACHER-MASOCH, Leopold von, 1836-1895, písal novely, romance i veselohry. Pôsobil ako profesor v rodnom Ľvove (v tom čase súčasť habsburskej monarchie), neskôr spisovateľ. Z jeho rozsiahleho diela sú najvýznamnejšie romány a poviedky z prostredia haličských sedliakov, židov a drobných mešťanov. Neskôr v jeho tvorbe prevláda sklon k pikantérii, zmyselnosti a erotike s nádychom perverznosti (podľa neho označovanej ako masochizmus).
Die Toten sind unersättlich, in: Die Toten sind unersättlich, c.d., s. 139-173
12. HEYSE, Paul, 1830-1914, autor noviel a románov, básnik a dramatik. Až do prelomu storočia požíval úctu u vzdelaného akademického meštianstva. R. 1910 povýšený do šľachtického stavu, ako prvý nemecký spisovateľ dostal r. 1910 Nobelovu cenu.
Die schöne Abigail, in: Die Toten sind unersättlich, c.d., s. 206-238
13. LÖNS, Hermann, 1866-1914, populárny autor príbehov o poľovačke a zvieratách, zahynul ako dobrovoľník na fronte. Pre jeho dielo (poviedky, romány, lyrika) je príznačná spätosť so severonemeckou krajinou a jej obyvateľmi. Nesentimentálny opis prírody prezrádza školeného pozorovateľa.
Der Vampir, in: Die Toten sind unersättlich, c.d., s. 260-266