Hodnotenia kníh

Janusz Korczak (1878/1879 – 1942) bol poľsko-židovský lekár, pedagóg, vychovávateľ, spisovateľ a publicista, známy predovšetkým ako priekopník obrany detských práv. Spoločensky sa angažoval v dobročinných organizáciách a združeniach, zakladal a viedol detské domovy, pôsobil v sirotincoch. Aj keď nezanechal systematickú teóriu, jeho koncepcia inšpirovaná súdobými pedagogickými smermi sa opierala o emancipáciu dieťaťa, rovnocenné partnerstvo s vychovávateľmi a organizovanie samovýchovy v inštitucionálnych formách. Celkovo čerpal z liberálno-osvietenskej tradície, hoci s ňou polemizuje, tá takisto nadväzovala či už na Montaigneho zásadu Buď sám sebou, alebo na všeobecne známe Nosce te ipsum. Preto jeho názory našli svoj odraz v súčasných antiautoritatívnych postupoch vo výchove. Ku skúmaniu v pedagogickej oblasti prispel prácami Ako milovať dieťa (1919, 1920 – okrem 1. dielu Dieťa v rodine bolo vydanie doplnené o ďalšie 3 diely: Internát, Letné tábory a Domov sirôt, v češtine 2012 – state Internát a Domov sirôt prel. Martin Veselka), Výchovné momenty (1919, 1924 – druhé rozšírené vydanie), Právo dieťaťa na úctu (1929), Pravidlá života (1930), Žartovná pedagogika (1939).
Z literatúry pre deti a mládež vyšli medziiným knižky Kráľ Maťko Prvý (1923, v slovenčine 1993, prel. Ján Sedlák), Kráľ Maťko na pustom ostrove (1923), Bankrot malého Jacka (1924, v češtine 1935, prel. Peter Prídavok), Čarodejník Kajetánko (1934), Svojhlavý chlapec: život Ľudovíta Pasteura (1938, v slovenčine 1941, 1950 – druhé vydanie, prel. Mikuláš Stano). Korczakova literárna tvorba pre dospelých je rozsahom neveľká, možno do nej zaradiť Deti ulice (1901), Salónne dieťa (1906), Keď budem znovu malý (1925) či Nehanblivo krátke (1926).

Najstaršou formou starojaponskej poézie je tanka. Od nej je odvodené haiku aj renga. Ako synonymum pre názov tanka sa používa výraz waka; vznikol z potreby odlíšiť japonskú a čínsku poéziu, ktorá isté obdobie dominovala. Charakteristickou črtou klasickej japonskej poézie je jednoduchá dojemnosť. Symbolom sú najmä jarné čerešňové kvety, kvapky rosy rozptýlené vetrom, naliehavé kvílenie divého jeleňa v hore, blednúci karmín padajúcich javorových listov v jeseni, zvláštny smútok kukučky ozývajúcej sa pri mesačnom svite a osamelosť pustovníka v horskej samote.
Antológia Ogura hjaku-nin-isšu je najznámejším básnickým dielom stredovekého Japonska. Zostavil ju v r. 1235 básnik, učenec a kaligraf Teika Fudžiwara. Ogura (v súčasnosti Arašijama) je dvetisíc metrov vysoká hora v prefektúre Nagano na ostrove Honšu. Po stáročia bola spájaná s literárnou tradíciou. V ére Heian (794 – 1185) získala epiteton Hora básnikov. Dvorní poeti ospevovali jej krásu a zvečnená zostala práve vďaka tejto antológii, ktorá zahŕňa verše autorov od 7. do 13. storočia. Spomína sa aj v súvislosti s nesmrteľným básnikom – mníchom menom Saigjó, ktorý si svoju prvú pustovňu postavil na jej úpätí. Zdá sa, že mýtická hora Ogura bola po celé generácie inšpiráciou pre mnohých poetov. Autormi veršov v antológii sú cisári, šľachtici, úradníci, mnísi, dvorné dámy, komorné. V básňach sa odráža svojské chápanie prírody, zvykov a medziľudských vzťahov.

Marta Świderska-Pelinko, súčasná poľská poetka, prozaička, prekladateľka, nie je slovenskej čitateľskej verejnosti celkom neznáma. Na konte má niekoľko románov, spomeniem aspoň novšie Chuť túlania a edenu (z r. 2007, v slovenčine vyšiel v r. 2010), Za dverami dažďa (2010) a najnovší Tam kde plačú husle (2014), z poetických zbierok z posledných rokov uvediem Mimo rámov (2012) a Potulky (2016).
Spisovateľka sa vo svojich dielach sústreďuje na aktuálne problémy poľskej spoločnosti, pričom obrazy súčasného života sa prelínajú s obrazmi minulosti, udalosti či vzťahy máme tak možnosť vnímať v časovej i logickej previazanosti, včlenené do vysvetľujúcich kontextov. V románe Chuť túlania a edenu autorka spracovala tému novodobej emigrácie Poliakov do Veľkej Británie, kde sa rozhodli hľadať prácu a ako verili, že si splnia aj sen o lepšom živote (čo sa často ukázalo ako ilúzia). V najnovšom románe zobrazila na pozadí osudov rozvetvenej rodiny desivé roky druhej svetovej vojny, utrpenie obyvateľstva v prvých povojnových rokoch, postupné obnovovanie a budovanie krajiny počas štyroch desaťročí a napokon roky zásadných spoločensko-politických premien, prechodu k divokému, neregulovanému kapitalizmu. História presakuje do všetkých dejových línií, osudy postáv sú podávané akoby na priesečníku dvoch časových dimenzií, najmä cez návraty ku kľúčovým epizódam z mladosti a detstva, čo nám umožňuje lepšie pochopiť aj ich neskoršie (neraz kontroverzné) konanie.

Až po naše časy ostalo záhadou, čomu vďačia práve strašidelné príbehy za svoj pretrvávajúci úspech. Sprvu šírené najmä ústnym podaním čoskoro prenikli do sfér, kde sa na serióznosť kladie zvláštny, ak nie bezvýhradný dôraz. Vo svetovej literatúre sa nenájde vari tvorca, ktorý by aspoň ojedinele nezabrúsil aj týmto smerom.
Priveľké bolo pokušenie zahrávať sa s tajomnom či priamo s hrôzou, ostatne, nie neopodstatnene považujeme strach za najmocnejší z pocitov. Dnešný človek reaguje tak na triezvosť svojho jestvovania. Odľudštená civilizácia by rada bez zvyšku vyložila skutočnosť, vylúčila z nej i tušenie toho, čo sa vymyká neprestajne analyzujúcemu rozumu. Šancu, ešte zriedkavejšie perspektívu poskytuje zriedka, častejšie vyvoláva úzkosť.

Súčasná poľská autorka Marta Świderska-Pelinko vydala niekoľko románov a básnických zbierok, s jej veršami sa mohli slovenskí čitatelia stretnúť v Literárnom týždenníku. V najnovšom románe Chuť túlania a edenu spracovala tému emigrácie súčasných Poliakov do Veľkej Británie. Téma je aktuálna aj u nás, žiaľ, aj v našich médiách sa objavujú správy o tých, ktorí po príchode na miesto, kde ich mala čakať dobre honorovaná práca, zistia, že agentúra ich podviedla. V takejto situácii sa ocitne aj hlavná protagonistka Jola a jej náhodní spolupracovníci či spoluhľadači.

Keď sa niekto chce dozvedieť pravdu o Vivaldim, ba o celom univerze, musí sa započúvať do jeho hudby. Po jej precítení, ak bude mať šťastie, sa mu všetky detaily vyjavia ako na dlani a nebude potrebovať vedieť viac, nech sa o skladateľovi popíšu akékoľvek historky. Nielen preto autor píšuci vlastnou krvou nemá iné východisko, ako byť natoľko hercom na javisku, nakoľko sa jeho krv má stať našou. Wojaczek vlastní ešte jeden tromf navyše: jeho originálne videnia súvislostí sú naskrz presiaknuté takými nám blízkymi skúsenosťami, že je priam vylúčené, aby sme im neuverili, zakaždým strhávaní a zmietaní rovnakými životnými okolnosťami. Z hľadiska tvorby je to rukavica hodená do tváre Bohu, súčasníkom, ako aj budúcim generáciám veršotepeckých samozvancov, ktorí v slivke na tisíce spôsobov vidia čerešňu.