Janusz Korczak (1878/1879 – 1942) bol poľsko-židovský lekár, pedagóg, vychovávateľ, spisovateľ a publicista, známy predovšetkým ako priekopník obrany detských práv. Spoločensky sa angažoval v dobročinných organizáciách a združeniach, zakladal a viedol detské domovy, pôsobil v sirotincoch. Aj keď nezanechal systematickú teóriu, jeho koncepcia inšpirovaná súdobými pedagogickými smermi sa opierala o emancipáciu dieťaťa, rovnocenné partnerstvo s vychovávateľmi a organizovanie samovýchovy v inštitucionálnych formách. Celkovo čerpal z liberálno-osvietenskej tradície, hoci s ňou polemizuje, tá takisto nadväzovala či už na Montaigneho zásadu Buď sám sebou, alebo na všeobecne známe Nosce te ipsum. Preto jeho názory našli svoj odraz v súčasných antiautoritatívnych postupoch vo výchove. Ku skúmaniu v pedagogickej oblasti prispel prácami Ako milovať dieťa (1919, 1920 – okrem 1. dielu Dieťa v rodine bolo vydanie doplnené o ďalšie 3 diely: Internát, Letné tábory a Domov sirôt, v češtine 2012 – state Internát a Domov sirôt prel. Martin Veselka), Výchovné momenty (1919, 1924 – druhé rozšírené vydanie), Právo dieťaťa na úctu (1929), Pravidlá života (1930), Žartovná pedagogika (1939).
Z literatúry pre deti a mládež vyšli medziiným knižky Kráľ Maťko Prvý (1923, v slovenčine 1993, prel. Ján Sedlák), Kráľ Maťko na pustom ostrove (1923), Bankrot malého Jacka (1924, v češtine 1935, prel. Peter Prídavok), Čarodejník Kajetánko (1934), Svojhlavý chlapec: život Ľudovíta Pasteura (1938, v slovenčine 1941, 1950 – druhé vydanie, prel. Mikuláš Stano). Korczakova literárna tvorba pre dospelých je rozsahom neveľká, možno do nej zaradiť Deti ulice (1901), Salónne dieťa (1906), Keď budem znovu malý (1925) či Nehanblivo krátke (1926).

Autor sa stal známym vďaka dielu Salónne dieťa, no z literárno-umeleckého hľadiska si nemenšiu pozornosť zaslúži román Deti ulice, jeho kapitoly pôvodne vychádzali v Pajewského týždenníku Čitáreň pre všetkých. Treba podotknúť, že v ucelenom knižnom vydaní z roku 1901 sa vyskytujú štylistické, kompozičné a logické nepresnosti, miesta priam nečitateľné i pre poľského percipienta. Prekladateľská mravčia práca však umožňuje v únosnej miere zachovať mnohotvárne významové nuansy, samo gro diela v nenarušenej celistvosti. A ak slovenského či českého čitateľa počas lektúry nič nevyruší, pre prekladateľa je to najväčšie zadosťučinenie.
Kompozične zomknuté dielo má vskutku tvorivý charakter, neraz vtipne rozvíja známu skutočnosť, čo sa vonkoncom nemusí odzrkadľovať v bezprostrednej realite. Napríklad Antonova choroba nemá nič spoločné s depresiou ako afektívnou poruchou. Máloktorá hlavná postava sa opätovne neštylizuje do ďalšieho vzťahu s inou, a ak odhliadneme od výnimiek, nedá sa hovoriť o sujetovej epizodickosti. Andrejova matka stojí za zmienku už len tým, že sotvakto ju neodsúdi za cynizmus voči synovi, no pritom mimo psychologizujúcich barličiek jej možno vytknúť nanajvýš hranie divadla, bez falše by jej gróf o to skôr podaroval peniaze. Práve tie sa symptomaticky i vzhľadom na súčasnosť dostávajú do popredia, presnejšie, tragika matkinho vzťahu k synovi spočíva v okolnosti, nakoľko sa človek môže zmeniť na neľudskú kreatúru, keď už nemá nijakú možnosť získať peniaze, a predsa ich musí mať, pretože ešte aj nútený výber sa viaže výlučne na ne.
V románe sa nachádzajú i expresívno-dekadentné výjavy, v mnohom pochopiteľné, keďže mladý Korczak, vtedy študent medicíny, žil v pohnutých časoch – v Poľskom kráľovstve, ktoré pod nadvládou Ruského impéria formálne trvalo do r. 1916. Preto sa dielom prepletajú dve meny, v obehu boli rubeľ aj zlotý. V tom čase naplno prekvitalo umelecké hnutie Mladé Poľsko, v jeho duchu tvoril aj menej chýrny Liciński, s ktorým sa autor priatelil. Symbolické obrazy katastrofického typu, či už uplatňované programovo alebo okrajovo, môžu byť síce nepríjemné pre tých, ktorí súčasnú spoločnosť považujú za najlepšiu zo všetkých možných spoločností, jednako majú svoje miesto v histórii literatúry. Ani v poľskom prostredí sa nijako zvlášť neteší obľube tvorba, čo zobrazuje chudobu a bezmocnosť taktiež v deklasovaných spoločenských vrstvách a v poézii sa pokúša zbierať kvety rastúce z bahna.
Problému narastajúcej priepasti medzi bohatými a chudobnými sa nemohol vyhnúť ani Korczak, sociálnym rámcom jeho diela sú práve najchudobnejšie vrstvy, a to najmä deti na okraji spoločnosti. Ich domovom je ulica, kde nedoživené a krajne zanedbané klamú, žobrú alebo predávajú hoci aj kvety, aby získali drobné na prežitie. Zachraňujú sa, ako len môžu, pretože nemajú iné východisko. Napriek trpkým skúsenostiam si dokážu obdivuhodne poradiť so svojou rolou, nechýba im značne vyzretá emocionalita, zodpovednosť za druhého, zmysel pre dôstojnosť. Ich svet si vytvára vlastné pravidlá, v nejednej situácii reagujú s pocitom poníženia a búria sa proti nevítaným votrelcom.
Pravda, možno sa utešovať: nie je to až také zlé, sociálna starostlivosť o deti má dnes vyššiu úroveň. Azda ani ona, jej organizačný základ a kvalitatívny stupeň nezávisí od ekonomických podmienok, ich charakteru a konštelácie? Mnohé javy dostali leda inú podobu. Rodina sa stala firmou, ktorá trvá do bankrotu, ulicu nahradili štyri steny a kytica sa predáva doma v elektronickom obchode. Združenia na rozdiel od najväčších nadácií, ktorým sa podarilo udržať mzdy, žobrú o peniaze intenzívnejšie. Kto sa topí, aj slamky sa chytá. Kupčenie s poskytnutím rady, so vstupným do lesa alebo s čímkoľvek, čo dokáže vymyslieť fantázia, sa každej novej generácii dostáva natoľko pod kožu, že väčšina ho už nemôže považovať za iné než prirodzené. Pocit poníženia je reakcia na odchýlku od tejto normy. Utešovať sa možno, iba ak tým, čo nevidieť.
S niektorými postavami v románe môžeme sympatizovať viac, s inými menej, o náklonnosť napokon nejde, tak ako ani o prípadný odpor pri expresívno-dekadentných výjavoch. Len neskúsený kritik, ktorý očakáva jedine zmysluplné reflexie a nevidí do diela v celej jeho komplexnosti, sa nechá pomýliť Ireniným postojom, ak v ňom spočiatku vyvolá nevôľu. Jej prístup sa dá síce označiť ako moralizátorský bľabot, no ten poslúžil autorovi ako podklad pre Antonovu vzburu a jeho útek. Anton sa bráni, protestuje proti rigoróznej výchove, vlastne sčasti aj autorovo alter ego, ako to prezrádza narátorov vzťah k Ireninmu obratu: „Irena, ktorej rozumovanie pripomínalo presvedčenie bláznivého rojka z Pragy, sa uvoľnila, priam tešila. Maru považovala za spolupracovníčku, nie za bytosť, nad ktorou sa zmilovala, ktorú si kúpila a sputnala do mravného područia.“ Táto vzbura má teda charakter kritického prístupu k modernite, v nej totiž výchova nebola mysliteľná bez disciplíny a neustále ju sprevádzala reč o mravnej čistote. Na inom mieste sama Mara pochybuje, či vzdelanie môže zmeniť človeka na lepšieho. Dielo samo osebe si vie poradiť s konfrontáciou dobových názorov, je nepodstatné, že Korczakovi bolo stelesnenie vychovávateľa ako tyrana úplne cudzie.
Boli to časy, keď sa verilo blahodarnému vplyvu osvety, dúfalo sa, že to, čo vnáša, môže výrazne ovplyvniť ľudí a tak ich naviesť na šľachetnejšie činy. Vládlo presvedčenie, že vzdelanie a výchova vedú k náprave človeka a jeho zmena k premene samej spoločnosti na lepšiu. V takom svetle sa aj štátna politika vnímala ako príčina vojnových konfliktov, bieda ako následok jej opatrení. Realita sa neprenášala do hláv, aby sa v nich pretvorila, ale vládnuce hlavy si nevedno odkiaľ vytvárali koncepty, aby ich jednoducho presadili a vznikla nová skutočnosť. Ona sama stelesňovala predstavu. Hlásanie násilia bolo nebezpečné, pretože sa mohlo odrazu, akoby široké masy po ničom inom netúžili, stať skutkom. Morálku považovala väčšina za právo a jej normy sa spájali v prvom rade s kresťanským, na čo primerane zareagoval Nietzsche. Takáto pseudomorálka, či už svetská alebo náboženská, založená na normách ľudského správania, ktoré údajne umožňujú rozlišovať dobro a zlo, nakoniec ľudské činy vysvetľuje z človeka, nedokáže prekročiť jeho obzor, a tak celý problém dobra a zla vidí iba v ňom, v jeho takej či onakej neschopnosti. Dôsledne nemôže dospieť k inému záveru než k tomu, že stačí z neho vykoreniť všetko zlo a na zemi zavládne raj.
Autor na nejednom mieste vykresľuje dobové reálie, ktoré patria tomuto idealistickému osvietenskému dedičstvu a z modernity konca 19. storočia pretrvávajú dodnes. Prirodzene, ako kontrast na zvýraznenie zamlčanej, ale aj otvorene namierenej kritiky, ktorej podrobuje meštiactvo, a to prostredníctvom Žofie. Hoci nemohol tušiť, že postavou šialeného „chemika“ vytvoril prototyp alchymistu eugenika, že hygienicko-medicínsky slovník sa stane súčasťou nacistickej ideológie, jednoznačne naznačil, že Anton naostatok nevidí budúcnosť popri boku tohto rojka, ktorý sa mu spríkril, útek znamená pre chlapca viac než podrobenie sa starcovej vôli. Sám sebe sa čuduje, ako mu mohol uveriť: „Prečo ten blázon chce obšťastniť svet, keď aj tak je krásny a radostný?“ Tento odpor k novovekej racionalite reflektuje antiosvietenský postoj voči autorite a moci, najmä ovládnutiu prírody poznaním, hoci sám osebe opäť otvára priestor k afirmácii status quo, odmietnutiu kritiky a úniku pred skutočnosťou.
Aj keď môžeme sledovať zvýšený záujem o Korczakovu osobnosť, pozornosť sa mu určite nevenuje pre uznanie v literárno-umeleckej oblasti. Pritom nielen vizualizačné techniky na vyjadrenie dramatického napätia stoja za povšimnutie.
Keď sa napríklad hrbáčka strojí do obchodu, vzniká dojem, akoby ani nemala hrb. Nastáva o to väčšie prekvapenie: „Keď opäť stála pred vitrínou, zdala sa väčšmi hrbatá než kedykoľvek predtým. Nachýlila sa a na bezkrvné čelo jej vystúpili kropaje potu.“ Môžeme tušiť, čo sa stalo, vnímať jej bezmocnosť bez toho, aby jej nadmiera musela byť vysvetlená, a vďaka tomuto kontrapunktu aj bežné zhotovovanie umelých kvetov nadobúda desivé rozmery.
Skôr než poodhalíme, odkiaľ sa berie sugestívnosť románového záveru, treba vo všeobecnosti poznamenať, že nedopovedanosť sa pričasto spája s odťatím hlavy fyzickej skutočnosti, ktorú fikcia, hoci odreálnenú, zahŕňa. Ak by bola výsledkom filmového zostrihu, ospravedlňovala by diery v obraze. Pravdaže, hocktorý autor sa v mene minimalizmu môže brániť, že tieto diery nebude plátať, v takom prípade sú už skôr zo žartu prijateľné nezamaľované miesta na plátne. Zámlka je také farebné miesto, ktorého „prázdny“ obsah určuje okolie, získava význam práve vo vzťahu k obklopujúcej farebnosti. Ani otvorený koniec poviedky nespočíva teda v úplnej absencii záveru. Jedine, že ktosi na výstave si zaumienil šokovať vyťatou časťou obrazu. Korczak ponechal otvorený Antonov a Marin osud nie preto, že by sme nevedeli, čo sa fyzicky udialo (nič tu nie je zamlčané – prišli, uzavreli manželstvo a odišli), ale preto, že Mara vyšla z kostola v čiernych šatách. Zámlka v prípade šiat zostáva znepokojujúcou otázkou vzhľadom na ďalší osud páru tým, že v recepcii diela sa dostáva do kontrastného vzťahu so svadobným obradom a nadobúda tak význam nešťastia. Zároveň ju umocňuje záverečná podoba umierajúceho koňa.
Nielenže tušíme, nakoľko Antonov otec ľutuje, že kedysi predal deti, ale zisťujeme, že celý príbeh bol jeho – transponuje sa do tejto roviny variáciou príznakov náležiacich do Antona. Vari sa ten ocitne na mieste otca a na ulici sa objavia aj jeho deti? Táto otázka by nevznikla, keby záver bol jednoznačný. Jej náznak predstavuje varovanie. Nie je to však výstraha pred človekom, aby svojím konaním nedoviedol do situácie, keď opäť spadne do tej istej jamy. Na to je scéna, v ktorej otec želá páru mnoho šťastia, skonštruovaná priveľmi presvedčivo. Hoci jeho odmietnutie podísť k mladomanželom sa uvádza mnohoznačne, sprievodné znaky skoršieho reagovania signalizujú, že vyplýva zo svedomia, ktoré mu neumožňuje pozrieť sa dvojici priamo do tváre. Sotva ho možno obviňovať za to, čo urobil, za neschopnosť, že pred rokmi sa mohol rozhodnúť inak. Mimochodom, objektívne sa deťom neublížilo ich predajom. Ide teda skôr o varovanie pred pomermi, aké vytvára spoločnosť založená na zisku. A v súčasných spoločenských podmienkach je viac ako aktuálne.
Spomedzi mnohých záležitostí treba spomenúť aspoň jedno, keďže i v intelektuálskych kruhoch sa nekriticky preháňa s negatívnym vplyvom propagandy, v súvislosti s deťmi, ako ich nepriaznivo ovplyvňuje internet, počítačové hry a ďalšie technológie. Pritom dieťa nie je natoľko naivné, aby už pri čítaní rozprávok nedokázalo rozlíšiť nepatrné rozdiely medzi fikciou a realitou. Bezpochyby sa rozvíja a v neskoršom veku má na jeho vývoj omnoho výraznejší vplyv ulica – všetko mimo domova, aj keby sa na nej neocitlo. Výchova rodinou je od istého okamihu zanedbateľná. Matka ulica však nemusí byť vzorom, ktorý jedinec slepo nasleduje. Naopak, dáva podnet taktiež k nevôli a odporu, k takému konaniu, že dieťa na vlastnej ceste sa od nej vzďaľuje. A tento fakt zosobňuje práve postava Antona.
Korczak prispel pozoruhodným vkladom do fondu európskej literatúry. Jeho osobnosť by mala byť hodnotená komplexne, vrátane zásadných omylov, v rámci toho, čo sa mu podarilo dosiahnuť, ako aj otázok, aké vyvolal objavnými postrehmi v pedagogike. Špekulácie iného typu odjakživa patrili verejnej mienke, tú možno ignorovať – psy brešú, ale karavána ide ďalej. Žiaľ, ošúchaný obraz o jeho konci, zrejme i pod vplyvom filmovej tvorby, koluje v rôznych obmenách aj na akademickej pôde. Ten vraví, že Korczak nechcel opustiť svoje deti na ceste k smrti a dobrovoľne sa s nimi pobral na Umschlagplatz. Takáto štylizácia, čo sa pokúša heroizovať jeho čin, však automaticky predpokladá vôľový akt, vlastné rozhodnutie podľa niektorej alternatívy, možnosť voľby aj zachrániť sa. Mal Korczak na výber, mohol sa vôbec rozhodnúť?
Z hľadiska úplnej izolácie varšavského geta bola šanca na záchranu nulová, hoci zázrak môže nastať i v pekle. Mnohé pokusy o útek sa skončili tragickou porážkou, vzhľadom na neprekročiteľnosť prísne stráženého múru sotva sa dá hovoriť o príležitosti. A pod ozbrojeným dozorom sa nemohol z vlastnej vôle nepobrať na miesto, odkiaľ nacisti už deportovali Židov do Treblinky. V rámci tzv. veľkej akcie bol prosto ako Žid odsúdený s deťmi na záhubu. O vonkajšie pomery dokonca vôbec nejde, ani z hľadiska pohnútok nemohol zvážiť absurdný útek. Iste, dostával ponuky zvonku, ale možnosť zachrániť sa mu nemohla ani len preletieť mysľou, a to najmä preto, že jeho spoluorganizovanie vyučovacieho procesu, účasť na každodennom živote detí a neustála starostlivosť o ne bol samozrejmý fakt, prítomnosť s nimi bez ohľadu na prekážky bezprostredne splývala s jeho celoživotným postojom. O Korczakovom živote nevieme zas až tak málo, aby sme to nemohli tvrdiť s istotou. Sám deti neidealizoval, ako tomu nasviedča román Deti ulice. Preto obraz, čo ho stavia do pozície hrdinu tým, že sa nechcel vzdať svojich chovancov, akákoľvek glorifikácia jeho obetovania alebo porovnávanie, či si väčšmi ako iný zaslúži cenu za mučenícku smrť na kríži, vystavuje túto osobnosť potupe najhrubšieho zrna.
Za znevážením sa isto môže nachádzať ten najlepší úmysel, ale ako vieme, cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami. A ako je to s obetovaním, čím sa nevedome určuje a čo mu dáva zmysel, to koniec koncov podľa Tuwimovho scenára výstižne stvárnil film Dcéra generála Pankratova.

Radovan Brenkus