Ďakujeme za váš záujem pracovať pre Pectus. Bohužiaľ, momentálne neponúkame voľné pracovné miesto.
Ak hľadáte zamestnávateľa, od ktorého očakávate pravidelný mesačný príjem, ste na nesprávnom mieste, pretože nie sme firma v právnom zmysle slova. Máte dve možnosti: buď pracovať vo firme, kde sa pri troche šťastia, kým tržby stačia na zamestnanecké platy, môžete udržať do momentu jej bankrotu, alebo sa zamestnať v štátnej sfére, ktorá závisí výlučne od trhovej ekonomiky.
Chceli by sme, aby sa každý mohol zamestnať, ale to nie je to možné v takzvanej občianskej spoločnosti, čo podlieha zákonitostiam kapitálu. A na jeho faktickú moc nemá vplyv ani politik, ešte aj firemná politika ho musí rešpektovať, ak súkromní vlastníci výrobných prostriedkov nemajú zo dňa na deň odstaviť produkciu.
Sme nekomerčné vydavateľstvo, to znamená, že o zárobku pri náklade kníh do 1000 kusov nemôže byť reči. Prečo sa dokážeme roky udržať, hoci budúce tržby len sčasti znížia náklady na vydanie knihy? Kvôli dosiahnutiu vyrovnaného rozpočtu hradíme zvyšok z dotácií alebo sponzorských príspevkov. Jedine tak môžeme autorovi a ďalším pracovníkom vyplatiť prinajmenšom symbolickú jednorazovú odmenu. Za svoju existenciu teda vďačíme grantovým inštitúciám, sponzorom a v neposlednom rade autorom, ktorí sa nezaradili medzi muchy na trhu, ako aj čitateľom s vytríbeným vkusom. A byť svetlom na konci tunela nie je málo, najmä v záľahe masovej grafománie.
Cieľovou skupinou našich aktivít je menšina. Keď niekoho vskutku potešíme básnickou zbierkou, naša úloha sa skončí. Preto mnohí, ktorí sa nevedome riadia logikou kapitálu a ich métou je hlavne predávať, nechápu a ani nemôžu chápať, že nám nezáleží na propagácii produktu pre všetkých, jeho predaji. A vďaka spôsobu, ako fungujeme, vieme tiež oželieť dlh distribučnej firmy, čo zbankrotovala. Nerozplačeme sa ako komerční vydavatelia. Akurát nás mrzí, že peniaze istého okruhu čitateľov skončili vo vreckách ľudí tvoriacich občiansku spoločnosť. Na druhej strane nám iba hlupák môže vytknúť, že neprispievame k jej blahu, budovaniu krajších kapitalistických zajtrajškov.
Ešte stále veríte, že urobíte kariéru v našom odbore? V tom prípade skôr možno pochopiť toho, kto si brúsi zuby na riaditeľské kreslo v škole, hoci nejedna majiteľka verejného domu stojí na vyššej priečke súčasného spoločenského rebríčka.