Vo svete lovcov, kde sa dočasne tvoria tlupy, nové sa stáva starým skôr, než sa stihne ujať, a napredovať znamená držať krok s dobou, v takom svete sa ani to, čo sa nazýva umením, netvorí mimo spoločenských vzťahov. Diela sú sprostredkovaným výrazom ich podoby. Ani nástroje na ich hodnotenie sa nevymykajú z kontextu doby, jej historicko-spoločenská povaha determinuje preferované tendencie. Sociálna individualizácia, ktorú si vynútil pohyb kapitálu nezávisle od vôle a potrieb jednotlivcov, ale aj zdanlivo neobmedzené možnosti na sebarealizáciu, inak podnikanie, či dominantná orientácia na spotrebiteľov a trh premenili tieto vzťahy na variabilnú sieť osobných záujmov, a to zasiahlo všetky spoločenské sféry, vrátane dobového umeleckého procesu.

Výnimkou nie je ani masová produkcia „poézie“ v 21. storočí. Tak ako celosvetové obchodovanie nemôže existovať bez intenzifikácie všestranného styku a v rámci globalizácie ekonomiky si nutne podmaňuje aj internet, i poézia osobných záujmov sa húfne presúva do tohto kyberpriestoru. Keďže vzdialenosť v globálnej dedine vytvorenej masovokomunikačnými prostriedkami nehrá významnú rolu, inšpiráciou môže byť ľubovoľné geografické miesto. Každá senzačná správa, každá udalosť stojí za básnický komentár a nezáleží na tom, v ktorej časti sveta sa udiala. Módou je netvoriť nové mýty, ale recyklovať známe legendy, vyjadriť sa k inej básni, výtvarnému obrazu, literárnemu dianiu, spomenúť tú i onú osobnosť a opäť sa vrátiť ku komentovaniu poézie. Slovom, reprodukovať seba a epizódy. Prípadné mimikry lyrického subjektu takisto zodpovedá dobovej situácii. Citáty, mottá, kompilácie, súkromné datovania, venovania, to všetko ide ruka v ruke s eklekticizmom, čo sa ukrýva za iluzórnou syntézou.
Hoci sa takéto námety nájdu v tvorbe Borowiczovej, jednako jej dielo má osobitné postavenie v súčasnej poézii. Na jednej strane mu nechýba etický rozmer v podobe drámy, vďaka ktorej sa vyhýba estétstvu – štylizácii ducha bez krvi, na druhej kritický, pretože od zbierky k zbierke čoraz väčšmi persifluje pomery a následky globalizovanej spoločnosti, kritike podrobuje i „poéziu“, čo na internete prevláda pod rozmanitými používateľskými pseudonymami. Popri presvetľovaní sociálnej neukotvenosti sa jej darí transformovať zažitú skúsenosť na nadosobnú, ťaží z polyfónnosti výpovede.
Aldona Borowiczová, poľská poetka, nar. 25. 6. 1949 v Sztume, ukončila štúdiá na Fakulte práva a administratívy Gdanskej univerzity. Básne tejto solitérnej autorky boli od r. 1971 pravidelne publikované v najdôležitejších literárnych časopisoch. Niektoré odvysielal poľský rozhlas a mnohé sa ocitli v antológiách. Časť jej tvorby bola preložená do slovenčiny, ruštiny, litovčiny, bieloruštiny, angličtiny. Poetke vyšli básnické zbierky Monológ pred polnocou (Monolog przed północą, 1978), A táto radosť najskôr (A ta radość pierwsza, 1990), Ohňom otvorím dvere (Ogniem otworzę drzwi, 2006 – Cena W. Hulewicza za knihu roka) a Tiene na návetrí (Cienie na rozwietrze, 2014). Jej eseje sa venujú významným ženským postavám poľskej a svetovej poézie, takým ako Anna Świrszczyńska, Halina Poświatowska, Sylvia Plathová, Anna Achmatovová, Marina Cvetajevová.
Kniha Vitráže v pamäti predstavuje preklad štyroch básnických zbierok z celoživotnej tvorby Borowiczovej, piata časť Sšedivel blankyt pozostáva z autorkiných najnovších básní. Súborné dielo tak ponúka komplexný obraz jednej z predstaviteliek súčasnej poľskej poézie. Autorka si pre svoje javisko vytvára vlastné kulisy a kostýmy, dráma jej postáv miestami vyúsťuje do intímnej spovede. Otvára dvere nebohým, ktorí zostali jedine v pamäti, ale i neznámym, ktorí sa zjavili v sne. Surrealistické výjavy, vyplývajúce aj z nemožnosti odolávať nástrahám a neistote, sa neobmedzujú výlučne na snovosť, súvisia so skutočným svetom, s jeho zhonom a huriavkom. Keďže svet stvorený človekom je pustina, pravda, nie za každých okolností, a ani bezcieľny vír mesta, ktoré už neposkytuje útočisko ako v stredoveku, očividne neprináša útechu, často sa zvažuje útek pred civilizáciou. Táto potreba sa naliehavo stupňuje, naostatok až k potrebe prežiť znovuzrodenie. Borowiczová práve na konfliktoch medzi sebou a neúprosnou skutočnosťou dáva najavo, že život a smrť sú neoddeliteľnou súčasťou sveta.
Ani jeden z protikladov sa neabsolutizuje. I smrť je prechodný stav, brána, ktorou sa odchádza na chvíľu. Ako počiatok nového života neumožňuje naveky trčať vo večnosti, ani naivnú reinkarnáciu, ktorú nič nenaznačuje.
Kým na začiatku sa ženské ja obracia predovšetkým k partnerovi a jeho projekcia sa udeje sporadicky, s postupujúcim časom sa častejšie štylizuje do rozličných podôb. Táto mnohorakosť harmonizuje s jeho naturelom. K strate pôvodného ja nedôjde, namiesto rozplynutia sa poväčšine identifikuje s inými ženami. Preto takéto sebaprekračovanie dáva možnosť sebaidentifikácie, autorkina identita sa napokon manifestuje v celom diele. Tá, či už značí odlúčenie alebo zaradenie, sa tak či tak narúša nepretržitým rozvíjaním a obnovovaním, hľadanie jej ustáleného charakteru vopred podlieha nezdaru. Pocit nesvojbytnosti nie je problém, lež nevyhnutný jav. Polarita sebaprekračovania a sebaidentifikácie utvára proces vlastnej sebarealizácie, a to v samej poézii. Básnická tvorba ako taká sa totiž neodmieta.
Už v impresionisticky ladených pásmach zameraných na myšlienkovú kompozíciu sa vyskytuje volanie po revolte. Do popredia sa dostáva snaha pretrvať, odcudzenie a reakcia naň – túžba po návrate ku koreňom. Súčasťou dejín, čo zakaždým dávajú o sebe vedieť, je rodová niť a aj vedomie spolupatričnosti s predkami závažne vymedzuje vzťah k svetu. Obracanie pozornosti na minulosť, i prostredníctvom spomienok na pochmúrne detstvo, ktoré sa neskôr vynárajú so stále intenzívnejším pocitom pominuteľnosti, prevažne svedčí o nadľudskej námahe, ako sa s ňou vyrovnať.
Jedným z najvýraznejších atribútov mnohých básní je kritika aktuálneho spoločenského stavu. Voči jej predmetu, od politiky cez stádovitosť až po básnické pozérstvo, si autorka zachováva odstup, ešte aj k fatimským zjaveniam zaujíma nekompromisný postoj. Na opovrhovanie tradíciou nereaguje priamo, radšej skladá hold tomu, čo sa podarilo dosiahnuť niekdajšej básnickej skupine. Prípadne využíva konfrontáciu s ekonomickými následkami, a tak biblický citát sa stáva persiflážou až v kontexte básne, po vytriezvení zoči-voči nim. Kritike, ktorú sprevádza motív umierania Európy, pocit odvrhnutia bez vyhliadok do budúcnosti, neušlo ani hnutie hippies, v autorkinom poňatí generalizované na starovek. Pochopiteľne, každý politický akt sa zvyčajne obráti na svoj opak, pokiaľ svojím založením nezodpovedá vývojovému stupňu ekonomickej štruktúry a tá ani po strate životaschopnosti nevykazuje podmienky, v dôsledku ktorých by sa mohla premeniť na ďalší stupeň. Pri parodovaní príznačných javov globalizácie sa súčasne spochybňuje vlastná umelecká pozícia.
Odkazy na odľahlé geografické miesta zdôrazňujú, že lokálne problémy sú globálneho rázu, na miestnej úrovni môžu byť nanajvýš zmiernené. Pozorovateľa, ktorý dôverne pozná, ako sa zmenila ďalšia fáza modernity oproti pôvodnej, zvlášť neprekvapia. Napriek tomu, že poetka neraz evokuje prostredie, od ktorého vedno, čo sa dá viac-menej očakávať, v štylizácii nadväzuje medziiným aj na tradičnú avantgardu. Modernita, keďže jej existencia sa nevyhnutne viaže na kapitál, sa nevytratila z javiska dejín, vyhodená dverami sa v novom kostýme vrátila oknom.

Radovan Brenkus