Keď sa niekto chce dozvedieť pravdu o Vivaldim, ba o celom univerze, musí sa započúvať do jeho hudby. Po jej precítení, ak bude mať šťastie, sa mu všetky detaily vyjavia ako na dlani a nebude potrebovať vedieť viac, nech sa o skladateľovi popíšu akékoľvek historky. Nielen preto autor píšuci vlastnou krvou nemá iné východisko, ako byť natoľko hercom na javisku, nakoľko sa jeho krv má stať našou. Wojaczek vlastní ešte jeden tromf navyše: jeho originálne videnia súvislostí sú naskrz presiaknuté takými nám blízkymi skúsenosťami, že je priam vylúčené, aby sme im neuverili, zakaždým strhávaní a zmietaní rovnakými životnými okolnosťami. Z hľadiska tvorby je to rukavica hodená do tváre Bohu, súčasníkom, ako aj budúcim generáciám veršotepeckých samozvancov, ktorí v slivke na tisíce spôsobov vidia čerešňu.
Prečo ženy milujú svojich mužov, hoci drsnejšia polovica ľudstva šliape po nežnom pohlaví? Autor ponúka odpoveď: už skôr sú vdovami. Pravda, aspoň nebohých si treba vážiť, odpúšťame im prinajmenšom preto, že sú mŕtvi. Prečo je hudba večná? Azda preto, že sa v nej a mimo nej čosi ustavične opakuje. Je to krv, čo ju sprevádza spevom? A práve cez ňu je hudba prísľubom nepamäti, skutočnej smrti vedomia? Ťažko neuveriť, že ide o kolobeh života a smrti, pre ktorý sa utiekame k strachu a od neho k telesným radovánkam. Takých i iných interpretačných zdôvodnení nájdeme vo Wojaczkovej tvorbe neúrekom.
Hoci z autorovej poézie vytŕča čosi choré, sme to my sami, symbolické stelesnenie básnikových prorockých vízií. A je úplne jedno, či to nazveme naturalizmom, agresivitou, živočíšnosťou, dekadenciou alebo autodeštrukčnými chúťkami. Poľská poézia i vďaka Rafałovi Wojaczkovi, v ktorom má popri Edwardovi Stachurovi, Andrzejovi Bursovi a Kazimierzovi Ratońovi jedného zo svojich prekliatych básnikov, je súčasťou svetovej poézie, zvlášť línie s temnou optikou, čo prekonáva a zároveň na vyššej úrovni zachováva romantickú tradíciu.
Radovan Brenkus