Rukopis zbierky Igora Vaverčáka Šiesty zmysel tohto sveta predstavuje súhrn rôznorodých básnických postupov, poetík i formálnych spracovaní. Čitateľ sa tu môže stretnúť s „uvravenou“ a kričiacou poéziou beatnickej generácie, ale aj s tichou a intímnou výpoveďou básnika túžiaceho po láske. V zbierke sa nachádzajú básne, ktoré z formálneho hľadiska dodržiavajú klasickú štruktúru a usporiadanie verša, no tiež také, ktoré sa s tvarom usporiadania svojich veršov pohrávajú a s čitateľom tak komunikujú nielen na úrovni obsahu, ale aj formy. Je možné, že táto pestrosť môže recipienta zaujať, no podľa môjho názoru je Vaverčák ako básnik najlepší v textoch, ktoré sú kratšie, ale na druhej strane v nich oveľa viac využíva obrazy a metafory a zároveň sa vyhýba silným, „hlučným“ slovám. Tieto básne napriek svojmu menšiemu rozsahu ponúkajú čitateľovi oveľa väčší priestor na ich interpretáciu ako aj ich emocionálnu akceptáciu, podobne, ako napríklad v básni Úlomky, v ktorej autor len v náznakoch, akoby pomocou skutočných útržkov / úlomkov opisuje ľúbostný vzťah medzi dvoma ľuďmi: „V kronike Akaši, / ďalší pád. // Záznam roztrasenou rukou. / Oči chceli pozerať. // Len brána zatvorená / a tráva vysoká. // Z neba napísaný / odkaz. // Z úlomkov klasov / som si ťa poskladal.“ Rovnako aj v ďalších textoch venovaných láske dokáže byť Igor Vaverčák poetický, originálny, ale aj nežný. Lásku často transformuje do zmyslového vnímania, respektíve o svojich pocitoch vypovedá práve prostredníctvom zmyslových vnemov. V básni Vôňa sa tak spájajú olfaktorické i auditívne podnety vytvárajúce spolu zaujímavý obraz, ktorý pomocou symbolov trávy a oblakov – symbolov vystavaných vo vzájomnej zdanlivej opozícii – navodzuje pocit rozporuplnosti / rozdielnosti, ale aj kompaktnosti, ktorým sa láska vyznačuje: „Dotknúť sa vlasov, / čo voňali ako tráva. // A oblaky vytvárali / obrazy, / ktoré sme nepoznali.“ O tom, že zmyslové vnímanie predstavuje jeden zo základných motívov Vaverčákovej poézie, svedčí i polysémantická hra v názve zbierky, kde zmysel, v kontexte piatich zmyslov, môžeme chápať ako telesný orgán na vnímanie vonkajšieho sveta, ale aj ako myšlienkový obsah, význam čohosi, prípadne vo vzťahu k téme lásky, ktorá sa v jeho poézii často opakuje aj ako (erotický) pud.
Peter Karpinský
Hlas
Len tak si visela
v náručí prírody.
Hlas,
ktorý Ťa hľadal,
nechcela si počuť.
Len ten,
ktorý prekryje vnútro.
Jeho rezonancia
vtláča do rúk lano.
A spev vtákov
štebotá umieračik.
Do očí blízkych.
Iskra
Fúkala si mi do dlaní.
Aj iskra horela.
Kľačal som na kolenách.
A prosil Boha!
Aby si skončila.
Chcel som
Dotykmi nôh som sal
teplo zeme.
Nenasýteným pohľadom
vstrebával kraj.
Chcel som odtrhnúť kvet,
no jeho farba mi pripomenula
moju krv pulzujúcu do srdca.
Chcel som aj rozfúkať mračná,
no vietor nestačil rozohnať
toľko problémov.
Zrazu mi chýbalo teplo,
čo cítiť v končekoch prstov.
Chytil som do ruky bodliak.
Pichal presvedčivo.
A pach nenaštartoval
šiesty zmysel tohto sveta.